4. kapitola

11. june 2014 at 19:40 | Sarah & Melissa
Poznámka: Okay.Táto časť je divná, avšak vďaka nej sa nám podarilo vymyslieť jeden megasuper moment, ktorý sa nám megaveľmipáči, o ktorom si budete čítať v ďalšej kapitole :)
Inak, nečakajte, že TTT bude nejaká dlhá kapitolovka - snažíme sa to urobiť do maximálne 13 kapitol... tak uvidíme :) Užite si čítanie!


"Čo chceš?" spýtala sa Gemma Cary na dejepise. Preberali druhú svetovú vojnu a pozerali film Chlapec v prúžkovanom pyžame. Mali si robiť poznámky - o tom, ako sú väzni oblečení, v akých podmienkach žijú a tak. Obe to však ignorovali, lebo predpokladali, že im do Daisy, ďalšia členka ace gangu dá odpísať. Daisy sedela v prvej lavici s Alfredom, triednym bifľošom a tak nečudo, že mala každé zadanie správne vypracované.
"Ja len... ale nič," zahovorila Cara. A znovu boli kamošky. Ľahké ako facka.
"Taaakže, ako sa ti páčila moja párty?" spýtala sa Gemma.
"Kyle ju zorganizoval perfektne," odvetila a nedala si ujsť možnosť podrypnúť do nej, narážajúc na ich posledný rozhovor. Gemma, ako inak, prevrátila očami.
"Baví ťa to?" spýtala sa, práve keď sa na ňu učiteľka pozerala. Stopla film. Ajaj.
"Slečna Carsonová!" ozval sa po triede ostrý otravný hlas profesorky Barrowmanovej. Gemma už vedela, že je zle. "Vidím," pokračovala, "že už máte poznámky hotové a preto by ste si ich mohla do zajtra naštudovať a urobiť nám presný výklad, čo poviete?"
"Samozrejme," odvetila chladným vyrovnaným hlasom.
"Samozrejme, pani profesorka," opravila ju Barrowmanová.
"Nemusíte ma oslovovať pani profesorka," Gemma sa drzo uškrnula, čo učiteľke na chvíľu vzalo vietor z plachiet.
"Môžete ísť domov, slečna. Pokiaľ viem, toto je vaša posledná hodina a ja takúto drzosť nemienim trpieť," vyhlásila učiteľka tvrdo. Gemma si zobrala veci z lavice a odišla z triedy.
Toto konanie ju samu prekvapilo. Veď bola svedomitá žiačka, nanajvýš dostávala trojky a to tiež len z času na čas a vysvedčenia mala "čisté", ako sa hovorí. No z triedy už vyšla a naspäť sa vrátiť nemienila.
Zamierila si to rovno domov, lebo všetky jej kamošky ešte trčali na hodine. Čo tam ale budem robiť...? pomyslela si. A vzápätí sa zasmiala. Má predsa Judy! Hoci to nebol jej stroj času, ako už stihla zistiť, ale nevadí. Rodičia neboli doma a navyše... profesorka Barrowmanová jej dala úlohu naštudovať si podmienky koncentračného tábora.
A dokáže niekto vedieť o koncentráku viac ako človek, ktorý sa tam ocitne? Usmiala sa. Už vedela, ako strávi popoludnie.

Gemma vystúpila zo svojho modrého stroja času uprostred... ničoho. Ocitla sa na veľkom poli. Teda, aspoň myslela, že to je pole. Každopádne bolo niekde v zadku sveta.
Och, bože, prosím, nech som sa nepomýlila! pomyslela si, no vzápätí usúdila, že nie, keďže po neďalekej ceste sa prechádzali dvaja vojaci v nemeckých uniformách.
Takže Osvienčim. Miesto, kde chcela byť. Nebolo času na ľutovanie svojho rozhodnutia, pretože hneď, ako ju zaregistrovali sa k nej rozbehli a zdrapili ju za ruky.
"Čo chceš?!" zakričal na ňu jeden, asi štyridsať ročný s modrými očami.
"Kto si?!" ku kriku sa pridal aj druhý, trochu nižší, no podobný ako ten modrooký.
"Erm..." Gemma si začala vymýšľať výhovorku, čo im povie. Avšak vojak číslo jedna si ju prezrel a pokýval hlavou na vojaka číslo dva - čo malo, ako si Gemma správne myslela znamenať, že ju považujú za židovku na úteku.
Super, Gemma sa v duchu zaradovala, že takto sa dostane do tábora, no vzápätí sa zarazila. Hoci počas sledovania filmu trávila veľa času kecania s Carou, mala akú-takú predstavu o podmienkach, ktoré tam panujú.
Ups.
Na premýšľanie jej už ale nezostal čas. Vojaci ju zdrapili za vlasy a surovo ju niekam vliekli. Začala sa brániť, no potom ucítila úder tupým predmetom. A už o sebe nevedela.

***
Prebrala sa na úzkej tvrdej posteli. Vedľa nej kľačali dve vychudnuté dievčatá v sivých šatách. Na nič sa jej nepýtali, iba jedna z nich mlčky ukázala na rovnaké šaty ako mali ony poskladané na rohu postele. Pod plachtou, ktorou bola prikrytá, ju ovinul chlad. Uvedomila si, že vojaci ju museli vyzliecť.
Dievčatá sa na seba pozreli, podali jej šaty a zobrali deku, z ktorej urobili čosi ako záves v prezliekacej kabíne.
"Ďakujem," zašepkala. Keď na seba navliekla oblečenie, jedno z dievčat sa jej prihovorilo.
"Som Anna Tretia. A niežeby ma nezaujímalo tvoje meno, ale nie je pre mňa podstatné. Ona," ukázala Anna Tretia na druhé dievča, "Je Jana. Nerozpráva a ani ty by si nemala."
"A ty môžeš?" nezdržala sa Gemma komentára a vzápätí zahryzla sa do jazyka.
"Nie," usmiala sa Anna Tretia, "ale niekto ti niečo povedať musel. Nejaké Ďalšie otázky pred tým, ako nastúpiš do práce?"
"Práce?"
"Čo si myslíš, kde si? Pracovný tábor. Vraj jeden z dvoch typov nemeckých sústreďovacích miest pre Židov. Ten lepší,"
Aha. Takže nie koncentračný, ale pracovný tábor?
Niečo si Gemma z hodín dejepisu pamätala - že boli dva typy táborov. Koncentračný a pracovný, ako povedala Anna Tretia; no nedalo sa povedať, ktorý je lepší. A podľa Gemminho skromného názoru bol predsa o trochu lepší ten koncentračný - Židia zomierali tak či tak, no v tom pracovnom sa pred smrťou nadreli na to, aby Nemci a ostatné fašistické krajiny nemuseli robiť tie najšpinavšie práce.
Nebola preto veľmi prekvapená, keď ju Anna Tretia (tento krát mlčky) odprevadila do chlieva a predala ju jednému z vojakov. Vyzeral milo a na obe sa aj milo usmial, no zbierať prasacie exkrementy, meniť slamu a pri tom vidieť, ako vedľa nej traja vychudnutí Židia zabíjajú tučné prasa jej neodoprel.
Na konci dňa bola špinavá, unavená a smrdela, no aspoň bola nažive. Večer sa od Anny Tretej dozvedela, že Janu -dievča, ktoré nerozpráva, lebo si po príchode sem odrezala jazyk- vojaci zabili.
"Prečo?" spýtala sa Gemma, hoci vedela, že by nemala mrhať slovami.
"Preto, prečo sa ja volám Tretia," odvetila a ani na ňu nepozrela. Až vtedy Gemme napadol význam jej meno.
"Tretia Anna v tábore v poradí?" tipla.
"Tretia, ktorá sa volá Anna a prišla po smrti Anny Prvej Frankovej. Pochybujem, že vieš, kto to bol," zarazila sa, keď jej Gemma povedala, že náhodou čítala jej denník, no pokračovala, "Anna Druhá spáchala samovraždu. A potom fašisti našli bunker našej rodiny. Rodičov zabili namieste, ostatní boli starí, tak ich dalo do koncentráku a mňa sem. A starší Židia si ma nazvali Annou Treťou."
Gemma nevedela, čo si predstavovať pod pojmom starší Židia, no určite nemali viac ako štyridsať. Taktiež nevedela, prečo zabili jej rodičov. Ale vedela, že pár týždňov po smrti Anny Frankovej boli všetky tábory rozpustené.

Nezvyknutá na ťažkú prácu Gemma každé ráno skoro vstávala a chodievala do chlieva, pričom si trpko uvedomovala, že ľudia tu "zamestnaní" sa starajú viac o pohodlie prasiat ako o to svoje. V škole nikdy veľmi nechápala, prečo učitelia dávajú taký význam holokaustu. Teraz pochopila, že aspoň touto formou sa snažia uctiť si milióny Židov.
Medzi ktorých momentálne patrila aj ona.
Jedného dňa k nej prišla Anna Tretia. Pred niekoľkými dňami sa snažila Gemma odhaliť jej súkromie (napríklad prečo sa volá Anna Tretia) a ona sa teraz rozhodla, že jej neostane nič dlžná. A navyše - nielen Anne Tretej vŕtalo v hlave, ako sa Gemma, pekná vysoká hnedovláska s európskymi črtami dostala k nim.
"Takže... ty mi chceš povedať, že máš sedemnásť a na tvoje narodeniny si našla stroj času," nedôverčivo sa jej spýtala Anna Tretia, "Blbosť!"
Gemma bola pripravená na to, že reakcia na pravdu bude taká. Že si o nej všetci budú hovoriť ako o dievčati s bujnou fantáziou.
Trapas potom, zasmiala sa v duchu, keď mi neveríte...
Preto iba pokrčila ramenami a so smiechom sa odobrala ku svojmu "lôžku".
Bol to náročný deň, povedala si.

***

Ráno sa zobudila na krik. Všade okolo panoval ruch a v nose cítila ostrý pach dymu. Niečo horelo.
"Vstávaj!" zakričala na ňu Anna Tretia, ktorá sa zniekadiaľ objavila, "Páli sa tábor!"
"Čože?!" vypúlila oči, no Annin rozkaz poslúchla a vstala. Obula si topánky a rozbehla sa von, lebo dym jej pomaly zadúšaval pľúca.
Vybehli von zo chatrče, kde bývali a uvideli niekoľko mužov ako hýbu drôtenými plotmi a snažia sa ich zbúrať. Z chatrčí strážnikov sa ozýval krik a agónia. Horel.
A Gemma, konieckoncov tiež. Sivé šaty dymili, akoby ich niekto pálil a vedela, že ak ich neschladí, zhoria a ona s nimi. Odtrhla horiaci kus a schmatla vedro špinavej vody, ktorý na seba pre istotu vyliala.
Nechutné, pomyslela si.
Západná strana plota povolila a spadla. Ľudia sa rozutekali a ona si všimla, že na lúke asi sto metrov od nej je Judy. Bez slov objala Annu a rozbehla sa k nej. Ignorovala pálenie pľúc aj to, že sa jej z očí rinuli slzy. Vedela len, že k stroju času musí dobehnúť skôr ako ostatní ľudia.
Predierala sa cez dav a stratila topánku. Jednu, potom jej druhú niekto v behu ukradol. Do nôh sa jej zapichovali klince a nohy samotné sa zabárali do blata. Niekoľkí ľudia okolo nej prešli s horiacimi fakľami a šaty jej opäť začali horieť. Pichalo ju v boku, no opäť sa snažila odtrhnúť kusy horiacej látky. Popálila si prsty a o chvíľu sa jej na nich objavili veľké pľuzgiere.
Judy ale bola blízko. Iba pár krokov. Rozbehla sa a skočila.

Judy ju "vypľula" v otcovej kancelárii. Gemma bola opäť oblečená ako predtým.
No na prstoch mala pľuzgiere a to ju utvrdilo v tom, že práve naozaj o chlp unikla smrti pri úteku z tábora.







 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Faint Faint | Web | 14. june 2014 at 20:27 | React

Och.Smutná, ale reálna kapitola :) V Osvienčime som bola, no nič príjemné a to bola iba exkurzia.
Nikdy viac. Zato ale Krakow je nádherný :3

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement