1. kapitola

13. may 2014 at 21:16 | Sarah & Melissa

Sooo... prvá kapitola je tu, takže dúfame, že sa vám to bude páčiť, lebo podľa nás je celý príbeh gorgey marvy fably a úžasný a svelý a tak. Ehm.
Ak vám to bude čistou náhodou pripomínať Doctora Who, tak to prosím odignorujte a odosobnite sa od toho a náš príbeh čítajte ako niečo nové.



Gemma sa predierala davom ľudí, pričom ju stále niekto pristavoval a blahoželal jej. Áno, jasné, sedemnásť nemá človek každý deň, no aj tak jej to už liezlo na nervy. A to poriadne. Táto "skvelá narodeninová párty" vôbec nespĺňala jej predstavu dokonalého večera. Pôvodne k nej mal prísť prespať jej ace gang - päť Gemminých najlepších priateliek. Objednali by si pizzu, urobili nechty, dali by si pleťové masky, pozreli Titanic - skrátka, robili by všetko, čo dievčatá na prespávačkách zvyčajne robia. No nevyšlo to. Gemmin priateľ Kyle, hoci nebol pozvaný, bol zasvätený a preriekol sa pred jeho kamrátmi. Tí to povedali svojim kamarátom, tí ďalším a bolo to vonku. U Gemmy Carsonovej sa usporadúva párty! Všetci ste pozvaní! Pff... na jej narodeninovej párty teraz boli ľudia, ktorých si nikdy ani nevšimla a pochybovala, že oni vôbec poznajú ju.
"Toť vše, čo sa týka krásnych sedemnástin," zašomrala si popod nos.
"Hovorila si niečo?" ozval sa za ňou hlas jej kamarátky Scarlett - jednej z členiek ace gangu.
"Iba, že táto párty je sehr záživná," odvetila Gemma ironickým tónom, no Scarlett to odbila smiechom.
"Gee! Bav sa, bav sa, bav saaaa!" zopakovala svoje životné krédo, ktoré Gemma počula už asi biliónkrát a spokojne si odtancovala. Gemma len prevrátila očami a zamierila ku stolíku s punčom, ktorý si jej hostia sami doniesli.
Keď však ku stolíku dorazila, zistila, že punč došiel. No to si zo mňa Zeus strieľa, pomyslela si. Porozhliadla sa okolo seba, avšak jediné čo videla, bola hromada ľudí ničiacich ich dom. Znova prevrátila očami - ak by to bol šport, Gemma by v ňom jednoznačne vynikala. Zamierila si to na poschodie - tam sa párty nekonala. Nestihla však urobiť ani sedem krokov, keď ju odchytila Drew s jej priateľom Dickom. Drew bola ďalšia z jej famóznych kamošiek a Dick bol - nuž, čo povedať, jeho meno hovorilo za všetko. Ani jeden z nich nebol tak úplne normálny.
"Nemáte nič iné na práci, len ma otravovať?" spýtala sa ostro, hoci to tak vôbec nemyslela. Nechcela sa hnevať, bola proste len... podráždená. Drew s Dickom na ňu svorne vypúlil oči, naklonili hlavu naľavo a začali žmurkať Vyzerali ako - no, ako dve žmurkajúce veci na žmurkacích tabletkách zo Žmurkolandu. Boli vážne podivuhodný párik. Aj im to povedala. Samozrejme, až potom, čo úspešne prevrátila očami.
"Ste divní," oznámila im a odišla bez toho, aby počkala na ich reakciu. Bola si však takmer istá, že keď sa im otočila chrbtom, oni sa otočili za ňou a žmurkali. To by bolo typico.
Dvere od svojej izby otvárala s malou dušičkou. Síce bol vstup na poschodie zakázaný, pri dnešnej mládeži nikto nevie. Našťastie, v izbe nikto nebol a tak si ušetrila energiu, ktorú by minula na vrieskanie a vyhadzovanie. Automaticky siahla na poličku s knihami a ruka jej sama zablúdila k jej obľúbenej - Pýcha a predsudok. Vytiahla ju a usalašila sa vo veľkom mäkkom fialovom sedacom vaku, ktorý stál v rohu miestnosti. Pýchu a predsudok už prečítala asi trinásťkrát, no stále sa jej nevedela nabažiť. Tento raz to však bolo iné. Nedokázala sa sústrediť.
Pán Darcy bol síce dokonalý, ostatne, ako vždy, ale od jeho úžasnosti ju rozptyľovali hlasné tóny hudby, ktoré sa ozývali celým domom. Keby som len mohla mať zvukotesné steny ako ocko! pomyslela si zúfalo. Vzápätí sa zdvihla z kresla a vykročila ku dverám. Obozretne ich otvorila, ale nikoho nevidela, nuž sa pobrala ku schodom, ktoré viedli až do pivnice, kde bola pracovňa jej otca. Jej otec - pán Carson - bol všeobecne uznávaný vynálezca, ktorý stále obohacoval svet svojimi praktickými výmyslami. Jeho pracovňa tak aj vyzerala.
V strede miestnosti bol veľký stôl, ale nedalo sa povedať, z akého druhu dreva je, pretože bol celý pokrytý papiermi a nákresmi. Po zemi sa váľali skrutkovače, baterky, kladivá a enormné množstvo klincov. Na druhom konci miestnosti boli mohutné oceľové dvere bez kľučky. Keďže sa v miestnosti nenachádzala ani jedna stolička, či kresielko, Gemme neostávalo nič iné, než si nájsť mäkší kúsok zeme a usadiť sa tam. Pohodlné miestečko si našla v kútiku a znova sa zahĺbila do knihy. Nedokázala však prečítať ani kapitolu bez toho, aby sa pozrela na tie oceľové dvere. Keď bola menšia a chodila za ockom do pracovne, aby mu priniesla kávu, vždy si predstavovala, že je za nimi iný svet. Svet s vílami, čarodejnicami, dúhovými jednorožcami a kúzlami. Jasné, mala asi štyri roky. Keď to však povedala ockovi, ten sa zasmial a potvrdil jej tú stupídnu domnienku tým, že jej porozprával rozprávku. Vedel rozprávať fantastické rozprávky. A nikdy sa neopakovala dvakrát tá istá. Teraz Gemma ťažko odolávala. Chcela sa dozvedieť, čo je za tými dverami, no niečo - nejaký inštinkt - ju varoval, aby to nerobila.
Gemma však mala zvedavú, bádavú, nerozvážnu povahu a všetko robila s horúcou hlavou. Preto raz, keď už stála pred dverami, ju nedokázalo zastaviť nič. Pri dverách bol zabudovaný skener na oko a číselná kombinácia.
Tak, ako to vždy býva v kriminálkach. A keď dokážu taký sejf vykradnúť v kriminálkach, dokážem to aj ja, pomyslela si. Na chvíľu sa zamyslela nad kombináciou. Jej dátum narodenia? Skúsila to. 0110. Nepasovalo. Skúsila mamin, no tiež nič. Skúsila 1234. Uznané. Prečo si ľudia stále dávajú také stupídne kódy, ktoré každý uhádne?
Očný skener bol už ťažší oriešok, ale nič, cez čo by sa Gemma neprelúskala. Ku skeneru priložila svoje ľavé oko - to mala zelené ako jej otec. Pravé mala modrejšie ako mama. Občas, keď sa na seba Gemma pozrela do zrkadla, bola šokovaná, že tvorí presný stred medzi nimi. Otec mal zelené oči, matka modré a ona zelenomodré. Jej otec mal hnedé vlasy, matka čierne, ona hnedočierne. Otec mal nesúmerné rysy, matka súmerné, ona tak na polovicu. Ako celok to vyzeralo dobre. Podľa nej vyzerala tak trochu ako Emma Stone.
Dvere sa otvorili. Gemma obozretne vstúpila do miestnosti a poobzerala sa. Nenachádzalo sa tam nič, až na modrú telefónnu búdku. Gemma sa k nej priblížila a prečítala si veľký nápis na boku: JUDY.
Šibe mu? Pomyslela si, Prečo by niekto dával telefónnej búdke meno? A prečo Judy? A prečo by niekto mal telefónnu búdku v dome, sakra?!
No keďže jej otec bol známy vynálezca, bolo jej jasné, že to telefónna búdka nebude. Našťastie. Inak by si o ňom musela myslieť, že je cvok. Podišla k nej bližšie a otvorila dvere. Nič. Nič tam nebolo. Iba rad svietiacich tlačítok, aké sú vo výťahoch. Vyťukala náhodné čísla a vtom kabínkou myklo. Bolo to ako turbulencie v lietadle. Znova. A znova. Potom sa búdka začala točiť. Gemma sa nemala čoho chytiť, tak sa nechala pohadzovať zo strany na stranu. Udrela sa do lakťa, nohy, nakoniec do hlavy, až dopadla na zem.
Búdka prestala robiť zvláštne pohyby. Gemma z nej vyliezla, no takmer hneď vliezla späť. Stála totiž v strede pozlátenej izby.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Faint Faint | Web | 14. may 2014 at 16:27 | React

Wáw. No ja nemám slov...
Toto bolo vážne ale vážne skvelé. Doctora som síce nesledovala, ale viem zhruba o čom je. Tak to môžem brať ako mini FF? :)
Mne sa to páčilo vážne. Máte skvelý štýl, dobre sa to čítalo, žiadne chyby.
Waw. Rýchlo ďalšiu kapitolu! :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement