Friends were right

20. april 2014 at 14:09 | Melissa |  Melissa
Tento článok mal pôvodne vyzeraž úplne inak a keď si ho o mesiac prečítam, určite sa zaň budem hanbiť a vy po jeho prečítaní si budete myslieť, aká som sprostá a že ničomu nechápete.
Ale nejako si u mňa vytvorilo (za ten čas, čo som ho písala) obrovskú hodnotu. A ani nadpis vám probably (určite) nedáva zmysel, ale pre mňa hej. Teda... Friends myslím ako ten sitcom. Pospájajte si súvisloti.


Nikdy som si nemyslela, že sa dá tak perfektne vypísať zo svojich pocitov v komentároch, ale budiš.
Totiž... stalo sa niekoľko vecí a pritom sa ani žiadne nestali a nech to znie akokoľvek divne, skúsim to prirovnať k poháru, do ktorého kvapká voda a zrazu je preplnený a tak a dúfam, že chápete a pritom ani nechápete, ja ani neviem, že čo chcem.
Je toho totiž strašne veľa, lebo, úprimne, predstavte si, že tri mesiace pred testami a koncertami a všetkými tými serepetičkami sa v ZUŠke dozviete, že tento rok končíte štúdium a zrazu máte vedieť päť skladieb, milión stupníc, etudy, ideálne naspamäť a ešte k tomu písomkujete v škole a musíte všetko ťahať an jednotky, lebo na tom stojí váš trip na konci roka do Londýna a ešte k tomu trávite tri hodiny každý deň v telocvični, lebo vaša ambiciózna babka chcea jedinou istotou, kde sa nemusíte ničoho báť je jazykovka, hoci aj tam tento rok dostávate prvý krát osvedčenie (z čoho všetci robia haló, ale naša trieda na čele s učiteľkou to má na háku a to je super, bez irónie).
A ešte o sebe stále počúvajte, aký ste nanič, ako nikdy v ničom nepomáhate, ako všetko príliš prežívate,...
Na umretie
Nečudujte sa potom, že prečo nie som vždy usmiata, prečo som taká pesimistická, prečo si neviem vážiť samú seba. Ďakujem.



A teraz, konečne prišli prázdniny a ja som sa rozhodla aspoň v niečom prosperovať, hoci v maličkosti a to okomentovať nový článok u Faint (wohoa) a tam som sa... vypísala a určite musela pri tom chytať heart attacky, že čo za sprostosti tam píšem a tak. Ups. Ale jeden blbý komentár, v ktorom som sa úplne vypísala, mi pomohol.


V ten deň som bola taktiež s E. dohodnutá ísť po tréningu von... Ale akosi sme zo šatne vyšli aj s Ek. a M., ktoré sa k nám pripojili... a nie je tajomstvom, že sa s E. nenávidia. Nejako sa od nás odpojila ("Idem zavolať Samovi, že prídem neskôr." -"Veď choď teraz keď ti je medzi nami zle" - "Okay.") a my (teda ja, M. a Ek.) sme šli do mesta... na zastávke sme sa hádzali o zem (fakt.) vždy, keď niektorá z nás povedala násobok trojky a dotýkali sa zeme nosom, nech to znie akokoľvek psychopaticky. Až tak veľa ľudí na zastávke nebolo a cítila som sa... dobre. Tak uvoľnene. God, veď sa poznáme osem rokov asi.
Ek. si šla domov po peniaze a my s ňou, a keďže je trapka a zabudla si kľúče, preliezali sme jej plot (a to som sa tiež cítila dobre, ten meter a pol a pod vami jej šibnutý pes (ktorý je úplne zlatý ale keď vás vidí prvý krát a na zadných je väčší ako vy...) má niečo do seba) a potom, s peňaženkou plno peňazí (wohoa, desať eur! *tlieskam*) sa pobrali do mesta. Prvou zastávkou bola Bagetéria ("Tam sú vždy takí sexuálni chlapci" -"OMG NAČO ČAKÁME POĎME"; nakoniec tam skoro nikto nebol, fňuk), kde sme dostali štvrtú bagetu za cent. Wohoa.

S bagetami v rukách (tá Ek.ina bola kvalitne zaprášená, lebo sa jej rozpľaštila na strede chodníka a nevadilo jej to) sme nastúpli do štyridsaťpäťky, na Trojici vystúpili a tam sme stáli s tým, že ideme na cintorín. M. ale chytila wifi a bolo rozhodnuté :D
My s Ek. sme zatiaľ dojedli bagety (vysvetlite mi, ako je možné, že M., ktorá je z nás nejnižšia, najchudšia všetko zje prvá a najviac. that´s not fair) a vtedy k nám prišiel jeden veľmi milý pedofilný ujo. Proste sme sa rozprávali a on sa k nám postavil a začal niečo hovoriť... potom začal Ek. hladkať a hovoriť jej niečo v tom zmysle, že vyhral Miss a ja som sa začala smiať (hoci pred takým rokom by som sa tam od strachu, že nás chce znásilniť po...) a on mi vtedy odhrnul vlasy z tváre(fuj), že "Nie je umením byť pekná keď máš dvadsať (v tom mojom veku sa o niekoľko rokov sekol) ale keď mám šesťdesiat". To mi prišlo zle (keď vám do ksichtu vdýchne niekoľko promile...), ale už niečo hovoril M.
A to už nás "obťažoval" asi desať minút a všetkým nám to začalo liezť na mozog. Nastúpili sme na prvý autobus, ktorý prišiel, no on sa rozbehol za nami ("Preboha, čo ak nastúpi tiež!"), no dvere busu sa zavreli keď k ním prišiel.

Našou ďalšou zastávkou boli kolotoče (kam by sme sa nedostali bez toho, že sme nastúpili na ten bus.) a tam sme si úplne spontánne kúpili lístky na Hammer, čo je to "kladivo", točiace sa a keĎ ste dolu hlavou zastane a ide rýchlejšie do druhej strany a proste... si to vygooglite. (---).
A bolo to skvelé. Na celom kolotoči sme boli samé, ja som bola vyzutá (veď som mala balerínky omg) a ten neskutočný pocit slobody a toho, že každú chvíľu môžete vypadnúť a zomrieť bol... skvelý. Nech to znie akokoľvek suicidne :D Po druhom "kole" sme začali debatovať o tom, aké by to bolo, keby sme zomreli a keď "kladivo" zastavilo a my sme boli dolu hlavou, začalo vŕzgať a vtedy sme sa neskutočne hystericky rozosmiali. Naraz.
Plné endorfínov sme šli do Kauflandu (kde som s E. kúpila pred týždňom M. na narodky kondómy. Nevedeli sme čo jej kúpiť a toto sa zdalo... najvhodnejšie, povedzme. Don´t judge) a kúpili si hroznový cukor... Taký ten, kde je tých cukríkov sto. Všetky zjedli a pešo prešli opäť do mesta. Po ceste sa zastavili v skate parku a rozhodli sa, že sa naučíme skatovať (po Veľkej Noci objednávame skateboardy :D), že na moje šestnástiny (som z nás najmladšia...) pôjdeme spať k Ek. a pôjdeme do Ponorky, čo je jeden z najznámejších clubov u nás v meste a a potom sme si dali ešte niekoľko záväzkov, ktoré sú tak nezymselné ale pri tom tak možné, že sa to stane, až to je nenormálne :D

-
Sú ľudia, u ktorých viete, že aj keď sa stokrát pohádate, stále budú s vami. Že keď im o tretej ráno zavoláte -len tak, lebo sa chcete s niekým porozprávať-, oni vám ešte zavolajú naspäť, aby ste si nezničili svoj vlastný kredit, hoci oni ho majú menší než vy. Pri ktorých môžete byť úplne ticho a oni aj tak vedia, na čo myslíte. Ktorí vás vytiahnu z úplného dna, aj keď to znamená, že aj oni tam klesnú.

Nech to znie akokoľvek sentimentálne a hlúpo.

-



Toto mal byť depresívny článok, v ktorom spomeniem ten zážitok s kolotočom. Nejako som spadla do úvah o priateľstve a páči sa mi, že to takto dopadlo.
A dievčatá, ďakujem. Za všetko.

Mel x


 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Faint Faint | Web | 21. april 2014 at 12:29 | React

Jeej som rada, že si sa z toho vypísala. Totálne :) Neboj nič som z toho nechytila...Ale OMS ten ujko :O Nechcem ťa strašiť. Ja už aj tak asi nebudem chodiť vonku :D
Nikde som o tom nepísala...proste som to nemohla zo seba dostať.  A doteraz sa fakt klepem strachom. Ale snažím sa na to zabudnúť..
Išli sme z oslavy taká partia...síce dvaja chalani ale tak..moc komplikované :D
V uličke stál nejaký muž...Nič nič...že prejdeme okolo neho. Odrazu idem ja vzdau s kamoškou, lebo sme preberali jedného chalana a on ma chytil za plece a ja som sa v tom momente hrozne zľakla. Kamoška ho odo mňa rýchlo odstrčila a potom sa začal beh o život. Normálne beh o život. Teraz keď to píšem, tak to nie je také hrozné, ale vtedy...a keď som to hovorila psychologičke až sa mi triasol hlas. Proste v tom momente som sa hrozne zľakla.
Hovoria, že bežal za nami. ale neviem. Bol už postarší. Tak sme vbehli do kamoškinho vhodu a ona povedala, že volá políciu, lebo videla nožik a v tej chvíli som sa už naozaj zľakla.
Prišli policajti a nič. Vraj ho pri sebe nemal, ale chytili ho a vraj s ním pokecajú. A bolo to dosť blbé, lebo sa správali akoby sa nič nestalo. Neukradol, neublížil. Len vystrašil. Takže ho aj pustili.
Lenže ja neviem normálny človek toto neurobí. ešte za nami kričal. Počkajte, počkajte, neutekajte. Čo sme si z toho neskôr  spravili srandu, že je hľadač talentov :D
A kamoške sa nezdal opitý. Každopádne zážitok na celý život.
Preto neznášam tie miesta, musím ísť okolo pretože mám tam školu... A doteraz som sa z toho celkom nespamätala.
Trošku viac som sa rozpísala. Ja len že ťa chápem :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement