"Do what you love, love what you do"

4. march 2014 at 19:44 | Melissa |  Melissa

Nechodím každý deň von a neflákam sa po meste s cieľom... čo vlastne?
Namiesto toho sedím na jazykovke, alebo hrám v zuške na klavír, alebo trénujem na tréningu. A ja na tom niečo zlé? Alebo to len ja žijem v takom prostredí, kde si to ľudia myslia?





Niekedy sa cítim zvláštne, keď prídem napríklad na tréning a Anička s Jožkou sa rozprávajú o tom, ako oklamali ich rodičov, že namiesto tohoatoho idú tamatam, lebo do tohoatoto sa im ísť nechce. Alebo keď sa Anička začne sťažovaž, ako jej všetci hovoria, čo má robiť. Alebo Jožka vraví, že ako je možné, že idem tam a nie s nimi tam.
"Ale mňa tam baví!" potom na mňa pozrie, akoby som priletela z inej planéty a ďalej vedie konverzáciu s Aničkou o tom, ako flákne hento a radšej ide tam.
Ja neviem.
Ako som už napísala, chodím na jazykovku - angličtinu. Prečo? Rok pred nástupom na gymnázium som sa rozhodla prihlásiť sa tam, lebo a.) - skvele sa to vyjímalo na prijímačkách b.) vedela som, že mi to pomôže.

Zo začiatku bolo ťažké zosynchronizovať tréningy (na ktorých mi neskutočne záležalo, pretože Anička a Jožka sú skvelé, aj keď nerozumejú mojim pohnútkam, pretože E. je jeden z najdobrosrdečných, najlepších a najprirodzenejších ľudí čo som stretla, pretože všetko, čo tam robím ma baví), hudobnú (neseknem predsa s klavírom po tom, ako som sa mu venovala viac ako polovicu života a navyše, ak milujem túto činnosť, mala by som s ňou prestať? o_o) a školu (ktorá taktiež nie je práve odveci). Priznávam, prvé týždne som sa tam nútila - prišla som práve z USA a prvé hodiny som preto vynechala ako som mohla byť tu na Slovensku a v USA, že a keď sa všetci spoznávali, ja som bola mimo. Nehovoriac o tom, že v každej triede, kde sa ocitnem je polovica ľudí anglicky negramotných a teda sa nedalo hovoriť o jazykovke anglickej, lebo rozprávať nás dokázalo dokopy päť ľudí okrem učiteľky a to tiež nebol práve ideálny jazyk.
Po pol roku sme sa ale odzákladu zmenili, spoznala som sa s D., J., V., T., L.,.... a na tú hodinu dvakrát doo týždňa som sa neskutočne tešila. Teraz to už je hodina a pol Úžasný
Neviem, či to moji spolužiaci na základke boli takí pribrzdený, alebo to ja, ale tiež vyjadrovali nesúhlas s tým, že ja odchádzam o siedmej ráno z domu a vraciam sa o ôsmej. A medzitým sa z niečoho neulejem a neskočím s nimi na jednu cigu. Neskočila som (a ani neskáčem) ;)

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, aké mám v živote priority. Že či sa chcem celý život rozpolťovať medzi školu, jazykovku, tréningy, zušku, priateľov. Ja mám svoje priority jasné - ale na počkanie ich musím všetkým povedať?

Robím to, čo milujem. A robte to aj vy.

Do what you love, love what you do!

Mel x
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Faint Faint | Web | 4. march 2014 at 19:53 | React

Článoček na zamyslenie a presne mi hovoríš z duše.
Bola som na školskom výlete minulý rok.
No hrúza. Samé cigy, alkohol. Deviatačky chodili spité pomedzi chatky a zarevané lebo ich odrnbal frajer a ja som to všetko sledovala zo svojho miesta len WTF?
No ja som sa z toho nedokázala spamätať. To je jedna vec a tá druhá? Rozhodne robím čo ma baví. Píšem, píšem a píšem :) Aj keď je to veľmi sedavá činnosť, cez leto to hlavne kombinujem s bicyklom. A dajak som nechodila von s kamoškami...hm jedna so svojou partiou, druhá furt pri koňoch. Aj keď s tou treťou sme paru raz boli na korčuliach aj tak :)
No a seriozne chcem teraz začať písať a pracovať na sebe. To bude fuška dávať sa dokopy po monitore psychicky aj fyzicky :D

2 Melissa Melissa | Web | 4. march 2014 at 20:54 | React

[1]: Tak som rada, že hovorím z duše :) Tiež sa mi nad tým pozastavuje myseľ... Bude držať palce pri monitore :))

3 Iva* Iva* | Email | Web | 5. march 2014 at 17:15 | React

Niekedy si prídem ako z inej doby, keď počúvam, ako moji spolužiaci potajomky utekajú z domovov a prichádzajú opití...neviem, no mňa vždy rodičia vychovávali inak, nemala som nikdy nejakú potrebu robiť zo seba rebela za každú cenu. Prídem si preto občas niekedy veľmi stará, ked už ma nebaví smiať sa s kamarátkami ked opisujú svoje "prvé skúsenosti s chalpcami" alebo ked sa rozprávajú o oblečení a kozmetike. Tieto veci akoby už dávno pomynuli a ja som si začala vážiť niečo úplne iné.
Napriek tomu, niekedy je veľmi ťažké robiť to, čo robiť chceme. Takto napríklad, moji rodičia vôbec nechápu ako môžem písanie klásť v mojom rebríčku hodnôt vyššie než školu. Ale ja myslím, že na svete sú aj dôležitejšie veci ako dokonale ovládať angličtinu a za každú cenu sa drviť poučky z fyziky ktoré mi nikto nevysvetlil. Ludia okolo mňa ťažko chápu ako je pre mňa dôležité cítiť sa ....akoby som to povedala,naplnená. Cítiť, že môj život má aký taký zmysel...tento pocit mi bohužial škola nedáva. Nie, tento pocit nám dáva to, že robíme to, čo milujeme...presne ako si vravela :)
Takže, krásna úvaha:) prepáč, zase som tak akosi natiahla komentár:D snáď to nevadí:)
Je fajn, že ty robíš to čo chceš a nezaujíma ťa čo si o tom druhí myslia ;)

4 Melissa Melissa | Web | 5. march 2014 at 19:30 | React

[3]:  Dávam ruku hore, že rozprávanie sa o kozmetike mi nevadí :D No taktiež, ako som písala NEPOCHOPÍM, ako je možné, že každý chce zo seba robiť rebela. Útek z domu? -to akože vážne? A k čomu to je dobré? Opiť sa, nahúliť sa, ktovie čo ešte a potom sa vrátiť akože nič a po tom, ako rodičia navrieskajú (alebo dajú prednášku) plakať, ako je ten svet nespravodlivý? Nechápem. Absolútne.
Ale zas - "do what you love". Takže neviem no... :/

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement